Na jar roku 1944 silnelo na Slovensku (ilegálne)  hnutie odporu proti režimu a vojne a situácia vyvrcholila v auguste príchodom nacistickej armády, ktorú na územie Slovenska povolal prezident Jozef Tiso. Bol to akt okupácie prosperujúceho tzv.Slovenského štátu, aký sa zopakoval aj v roku 1968.
V r. 1944 ilegálna Slovenská národná rada (SNR) prevzala funkciu vojenského veliteľa ozbrojeného odporu, ktoré nadväzovalo na obdobné hnutia v Európe. Svedectvom je skutočnosť, že v SNP bojovali ruskí, rumunskí, ukrajinskí, českí, poľskí, bulharskí, francúzski vojaci a partizáni, ako aj príslušníci ďalších národov. Zgrupovali sa tu ľudia izolovaní v spoločnosti, komunisti a exil. K tomuto základu pribudla po vyhlásení povstania v auguste rozpustená Slovenská armáda vedená Jánom Golianom a Rudolfom Viestom a existujúce partizánske jednotky.
K radikálnemu zmýšľaniu sa pripojili väčšinou ľudia, ktorí už predtým pracovali v ilegalite a to boli v prevažnej miere komunisti. Dnes si mylne vysvetľujú aj súčasní pravicoví politici tzv. krádež povstania komunistami. Je to vedomá politická lož, pretože skutočné pozície partizánskych bojovníkov obsadzovali dôveryhodní ľudia z reálne fungujúcich ilegálnych a iných štruktúr, ktorí navyše mali pravdivé informácie o dianí na frontoch, v Európe a londýnskom exile.
S následkami odsúdenia a sociálneho vylúčenia títo ľudia zápasia dodnes, a nikdy neboli oni, a ani ich rodiny, adekvátne odmenení alebo majetkovo a zdravotne odškodnení. Položili svoju vlasteneckú obeť na oltár vlasti a za slobodu. Zatiaľ čo zvyšné skupiny obyvateľstva spolupracovali s okupačným režimom, podieľali sa na spoločenskom bohatstve hojnými dúškami. Aj keď tiež priniesli obeť vo forme spoločne prežitého vojnového nebezpečia, pomáhali popritom zo strachu o život, majetok a pod. likvidovať časť slovenskej populácie v koncentračných táboroch smrti, udavačstvom, arizáciami. V relatívnom pokoji zastrešení hlinkovou stranou upevnili svoje familiárne štruktúry, zmocnili sa veľkej časti súkromného a národného majetku a mocenského vplyvu za podpory okupantov. Po oslobodení Slovenska Sovietskou armádou mohli pokračovať v nastúpenom trende, v ktorom opäť nemali miesto skutoční vlastenci – povstaleckí vojaci, partizáni, a ani ich potomkovia. Zopakoval sa tak nostalgický príbeh vyslúžilých vojakov po prvej svetovej vojne, o ktorých po návrate už nikto nemal záujem.
Čiastočne sa o rehabilitáciu pokúsila komunistická éra, ale postupne ako slabli emócie z osláv víťazstva s odstupom rokov tento problém vytláčali iné. Vyznamenania ZPB alebo zákon §255 bol slabou náplasťou, pretože v mierových rokoch sa enormne zvýšil počet ľudí, ktorí sa chceli za svoju „pomoc“ v povstaní finančne nechať odmeniť  v dôchodku. Iste sa našli aj takí, ktorí tajne spolupracovali v partizánskych oddieloch s okupantmi, ale 255-ku si nechceli nechať ujsť, podobne ako sa neštítili po vojne členstva v KSČ či ŠtB, z ktorého sa im podarilo v r. 1989 elegantne vykĺznuť. Takéto zosmiešňovanie a znevažovanie odkazu SNP nezmiernili tesne po skončení vojny ani „božie“ súdy. Aj spravodlivý trest v konkrétnych prípadoch mohol pripomínať pomstu alebo politickú nevraživosť na rôznych názorových postojoch stojacich Slovákov. Môžeme sa teda len domnievať, „že odpor voči totalitnej moci, spolupracujúcej s nacistickým Nemeckom, vtedy spojil ľudí bez ohľadu na národnosť, náboženské vyznanie a politické presvedčenie“ skôr sa jedná o falošnú solidaritu a reakciu na nutnosť prijať výsledky 2. svetovej vojny ako porážky fašizmu a Nemecka hrdinskou Sovietskou armádou. O rôzne modifikácie sa vždy snažili  niektorí politici, aj s podporou americkej armády. Málokto mal ambíciu riešiť situáciu on-line, na tvári miesta, a s rizikom ako napr. G. Husák v Čiernom Balogu a knižne v Svedectve o SNP.
Podobne aj v 89-tom  „boj“ voči totalite a „komunizmu“ solidárne zjednotili národ, no víťazne z neho vyšli iba niektorí. Väčšina obyčajných ľudí to dnes vníma ako prehru a stratu životných istôt.