Grécky zemiak je ďaleko horúcejší, ako sa zdá. Krajina s aktívnou stranou komunistov klesá pod náporom pôžičiek stále nižšie, a vynárajú sa na povrch rôzne myšlienky. Prečo väčšina krajín EÚ chce zachrániť potápajúci sa Titanik? Preto, že by to bola azda prvá kapitalistická krajina, čo skrachovala. Pripustila by sa myšlienka o obmedzenej životaschopnosti kapitalistického systému a trhových mechanizmov na úrovni štátu, kontinentu, podopretá dôkazom najvyššej kvality. Vznikla by trhlina v názoroch, že úspechy kapitalizmu sú neobmedzené a nemožno sa spoliehať, že kapitál je všetko. Ľudia by si spomenuli, že kapitál už ktosi v minulosti kritizoval. Obrovký kolaps Grécka by prinútil pravdepodobne premýšľať aj obyčajných ľudí nad tým, v čom hľadať istotu do budúcnosti. Strata 1500-eurových dôchodkov a kráľovského životného minima by priviedla krajinu na pokraj línie, za ktorou mnohí Gréci už v minulosti videli radikálny komunizmus. Tak preto snaha zapojiť do záchrany súkromný sektor, čo sme počuli aj z úst našeho ministra financií, ktorý najnovšie neprotestoval príliš ani proti tomu, keď mu zdvojnásobili príspevok do Eurovalu. A to sú štyri miliardy, pre Slovensko suma, ktorú neušporí za celé volebné obdobie. Ale vždy lepšie, ako zapojiť do záchrany Grécka komunistickú stranu.
Topiaci sa slamky chytá, žeby Euro dávalo nádej v eurozóne, dokonca aj krajinám, čo € ešte neakceptovali, že sa nič nebude meniť? Bohaté krajiny v Európe čosi šípia. Bohaté krajiny majú svoje pravidlá a neradi ich menia. Radšej poskytnú eurofondy, pre pomoc, aj pre vytváranie vlastného bohatstva. Boja sa toho, že krajín, čo budú potrebovať pomoc je čoraz viac? A prečo sa aj Amerika bojí, aby Grécko neskrachovalo?
U nás sa sociálne pomery a vymoženosti, na ktoré boli ľudia zvyknutí zmenili od základov. K horšiemu. Či už máme na mysli zdravotníctvo, školstvo, alebo ktorúkoľvek inú oblasť. To, na čo boli zvyknutí ľudia za socializmu, a čo zneužívali sa už nevráti. Zmena prebehla pomaly, s podpismi, a pamätajú si ju najmä starší. Ale rýchla zmena v Grécku by zasiahla nepomerne širší segment národa, okrem miliardárov, majiteľov ostrovov a podobných, ktorí asi nechcú strkať prsty do pahreby a vyťahovať horúce zemiaky. Ani nič podpisovať, to by asi nestihli. Nebol by čas na podpisové akcie a petície k prezidentovi, ani štrnganie kľúčmi. To si uvedomujú dobre aj všetci súčasní ministri financií, a jednak vnucujú rozhodnutie gréckemu parlamentu. Pravdupovediac, čo sme sa my v škole neučili , keď nám vraveli učitelia o demokracii, že je to práve toto. Jednak by chceli zapojiť do procesu samotný grécky súkromný sektor. Grécke banky – sú tak ako naše pobočkami zahraničných bánk. Dlhy a úroky, ktoré tam evidujú doteraz by určite už stačili na rozpredaj všetkého, čo tam na Peloponéze a v okolí leží, stojí a pláva – a to pod americkú, anglickú a iné vlajky.
Záchranný Euroval obsahuje v sebe aj povestnú útechu do budúcnosti, že začne platiť až od istého dátumu v budúcnosti, ako aj známe komunistické ideály, ktoré taktiež môžu spolu týmito finančnými fikciami existovať popri predpovedaných koncoch sveta, tsunami v Japonsku a iných prírodných, finančných, a vojnových katastrofách. Po čom siahnu Gréci?