Je to naozaj tak, my nemáme na to hokejistov , aby hrali hokej, a nemáme vojakov, aby bojovali. Je to naozaj tak, nemáme NA TO  dostatok peňazí v štátnej, a ani inej kase, a pomaly už ani v tipose na Slovensku. Možno ešte na Cypre by sa niečo našlo, čo by vlialo bojovú krv do našich žíl. Reprezentácia najzvučnejších mien, aké máme momentálne k dispozícii  je nesporne uznaním pre jednotlivcov, ktorí dokážu odovzdávať v hokejových teamoch sveta všetko, a radi by sa ukázali i doma, medzi svojimi. Ale tu už nemá za nich kto hrať, tu nemá kto dať do hry rozum a srdce. Že niekomu chýba do zbierky ešte nejaká medaila, tak táto   motivácia by neprešla ani v ústave nádej pre postihnuté deti . Módna prehliadka v hale za 95 miliónov sa nekonala: Neprišli manekýni, a ak, tak azda len jeden – Jágr. Zmátožené postavy našich špičkových hráčov nestačili popliesť priebojných a hbitých súperov. Ešte aj Golonka sa ohlásil, že by sa rád učil po anglicky od nich a od ich trénera. No ale, Jožinko, určite mi dáš zapravdu, že jediné, čo tam chýba je – hrať. Podľa možnosti hokej. Peňazí tam šlo až až. Bez hokeja to ale nejde. Nároďácky autobus máme prepchatý do posledného miesta obstarožnými reprezentatívnymi  pánmi, ktorí nevedia s prepáčením, kde sú dvere. Naviac chcú pomôcť slovenskému hokeju, a  niektorí to dokonca myslia vážne –  prihlásili sa aj do konkurzu na generálneho manažéra szľh.

Horšia blamáž  ale sa  rysuje v našej armáde. Vyzerá to tak, že idú povyhadzovať vojakov, lebo majú peňazí len na desaťtisíc hláv. Podobne ako v nároďáku nemá kto bojovať. Staré vojny z povstania už vymreli takmer do tla. Veteráni sa najčastejšie vyskytujú  len v názvoch ulíc. Je to naozaj tak, nemáme dostatok peňazí NA TO, aby sme udržiavali nažive a pohromade bojaschopnú armádu, ktorá môže technicky ohroziť potenciálneho nepriateľa. Osobne si myslím, že nemáme ani potenciálneho nepriateľa.  Je pravda, že stratégia a taktika vojny sa presúva na bezpilotné systémy, automatické zuzany, a možno aj cvičné anče.  Naozaj ale, NA ČO potom je treba toľko peňazí?  Som presvedčený, že nedokážeme už na Slovensku   vyrobiť ani poriadny ryžák na rajóny, ktorý by dokázal niekto z armády zmysluplne obsluhovať. NIE TO ešte nejaký mohutný a drahý automatický systém.  Dávať tam peniaze, keď to nerobí biznis?  Hrdinstvo našej armády sa osvedčilo v afganistane, v kosove a inde poväčšine v tyle. Aj keď sa dá hrdinsky zahynúť i pri ženistických operáciách, a aj pri pristávaní vo vojenskom lietadle, predsa len to nie je ono. Aj keď za to postavia pomník.

Podobne ako s hokejom,  čakali by sme, že tu bude viacej krvi,  nová generácia hrdinov, podľa ktorých budú chlapci strúhať z dosky pušky a hrať sa na vojakov alebo hokejistov na chodníku. Celý problém naberá kurz smerom kdesi inde. Tam, kde sa hrajú počítačové hry, kde sa hrajú strieľačky, masakrovačky, a rôzne simulátory. Je to naozaj tak – simulujú to na nás. Simulujú si bojové situácie, simulujú taktiku.  Simulujú to aj s peniazmi, a aj s výsluhovými dôchodkami, či sieňami slávy. Nemôžeme určite očakávať v reáli, že tých štyritisíc zvyšných vojakov nasadí naša vláda v afganistane, alebo v iraku, alebo najnovšie v pakistane. Tam by chráňboh mohlo dôjsť k prirodzenej regulácii stavu slovenskej armády. Nasadia ich s výsluhovými dôchodkami na nás, na rôzne lukratívne posty. Nasadia ich v prípade potreby na národ, ktorý žije pod hranicou životného minima eú.

Nech sa zrovnoprávnia, nech sa zaradia.  Celebrít je tu dosť aj z iných oblastí. Takisto pomerne obstarožných reprezentatívnych smotanových, či smotánkových, a to ešte iba tridsať rokov po nežnej revolúcii.