V dôsledku privatizácie boli vytunelované najmä podniky, penzijný fond a zámerne sa nevytvoril v SR kapitálový trh, aby sa vtedy národný majetok mnohonásobne podhodnotil a ponúkol za babku. V legislatívnom vákuu vznikla a trvá dodnes vlna mohutnej korupcie. Výnosy a tržby zmiznutých podnikov hradili výdavky na vzdelanie, zdravotníctvo, penzie atď. Teraz tieto zisky plynú z republiky preč do daňových rajov. Ľudia si majú z biednych platov, ktoré sa im infláciou a daňami znižujú platiť všetky výdavky sami. Absentuje zákonná možnosť, že by tí, ktorí podniky kúpili za babku v dôsledku podhodnotenia a podvodov, mali zostávajúcu čiastku štátnemu rozpočtu doplatiť. A nie neustále „hľadať“ peniaze na zdravotníctvo, školstvo, na sociálne dávky a dôchodky tam, kde už nie sú, lebo sa presunuli za hranice štátu. Namiesto toho sa naďalej rengenuje štátny rozpočet presúvaním miliárd do kasy zahraničných spoločností.
Pod heslom budovania právneho štátu a rovnakej štartovacej čiary pre každého sa udiala lúpež tisícročia, ktorá nemá v dejinách práva obdobu. Profitovali z toho často skupiny ľudí, ktorí sa na pomyslenú štartovaciu čiaru 1989 nemuseli ani postaviť. Dôraz sa kládol na nezvratnosť tohoto procesu, a preto sa potrebné zákony ani nevytvorili, aby bolo možné nakladať s národným majetkom v duchu novodobej „ideológie“, ktorej nositeľom boli tí, ktorí mali majetok štátu ochraňovať a zveľaďovať. Kritériom tejto „ideológie“ nebol hospodársky rast.
Naše vládnuce elity premrhali jedinečnú šancu a nechali perspektívne podniky v rukách samozvaných odborníkov. Obrovský prepad konkurencieschopnosti strojárskeho a ostatného priemyslu v Slovenskej republike má za následok výraznú recesiu. Od revolúcie rozkradli obrovské majetky na úkor poctivých ľudí, za čo okrem zlodejov nesie vinu aj politická a štátna reprezentácia. Celý kolotoč sa udial prostredníctvom bankového socializmu, FNM, ministerstiev a umožnil ho existujúci legislatívny rámec trhovej ekonomiky so zásadnými medzerami, ktoré si kompetentní dopĺňali po svojom.
Na kupónovú privatizáciu sme boli málo erudovaní a otázkou je, či na ňu bol na ňu bol erudovaný ktokoľvek, vrátane najlepších finančných analytikov. Jednalo sa o prevody majetku nepodložené finančnými tokmi, a tak sa masovo prepisovali len „papiere“. V nasledujúcom kroku tieto papiere skončili v rukách priekupníkov, ktorí ich predali pod cenu do zahraničia. Otvorili sa dvere klientelistickému marazmu v dobe, kedy sa „na chvíľku zhaslo“ bez toho, aby bol kladený akcent na vymáhateľnosť práva. Všetko mala vyriešiť „neviditeľná ruka trhu“. Ako vidno, je to len ekonomické klišé, aj tá hrabala k sebe.
Aj keď nosnou myšlienou tejto ideológie bolo, že štát nemá k podnikom vzťah, a preto krachujú, privatizéri tak isto nemali k podnikom, k výrobným programom žiadny vzťah. Zacielili sa na zisk majetku, peňazí. To je aj dôvodom toho, že dnes významné nehnuteľnosti nevlastní štát, ani domáci majitelia.
Klaus a s ním mnohí ďalší vykonanie privatizácie nezvládli alebo nechceli zvládnuť. Nikomu vo vedení krajiny napr. nebolo divné, že jeden deň sa o východoslovenskej firme hovorí ako o postsocialistickom zadĺženom molochovi, ktorého je potrebné sa zbaviť, na druhý deň sa nájde partička odvážnych zväzákov, eštebákov a komunistov, tá socialistický podnik večer kúpi za neexistujúce peniaze, a tretí deň sa novodobí kapitalisti prebudia ako spoločnosť multimiliardárov s prímorskými rezidenciami napojení na najvyššie politické poschodia.
Tie príbehy sa dlhé roky prepisovali cez jeden kopirák, až sa pod ním odhalila krutá pravda: štát neprivatizoval, ale len pár mocných (HZDS, súdy). Rozdávalo sa na počkanie a za korunu. Svojim kamarátom, a tým pochopiteľne aj sami sebe.
To ale nebola deklarovaná privatizácia, s ktorou súhlasil občan stojaci na štartovacej čiare. Keby bola privatizácia vykonávaná poctivo a transparentne, keby bola sprevádzaná tvrdými pravidlami o zodpovednosti za vykonanie a za získaný prínos, trestným sadzobníkom, dopadlo by mnohé inak. Dnes by sa písali štúdie o tom, aká nedozierna tragická škoda nastala pre našu ekonomiku odstránením istého Václava Klausa z procesu transformácie a rozdelenia Československa.
Každá zmena režimu prináša presuny majetku. Zvlášť v totalitných krajinách s veľkým vplyvom tajných služieb. Myslieť si, že Havel je spasiteľ, osloboditeľ alebo že Klaus s Mečiarom ťahali za drôtiky, je dosť naivné. Nejaké nové rozdeľovanie majetku (tentoraz už súkromného) sa nebude dať len pomocou štrngania kľúčami. Úplne najviac mylná je myšlienka, že sa zle privatizovalo vďaka zlým zákonom. Teraz je dvadsať rokov po prevrate a kradne sa úplne rovnako podľa dobrých zákonov, a tiež pod iným názvom.
Americkí vedci skúmajú privatizáciu – ako nenásilný prechod od socializmu ku kapitalizmu. Slovenská veda historická, ekonomická, sociologická, a ani iná zatiaľ problém neskúma.